Rúška na tvárach našich detí nie sú hanbou, ale ani trestom
Som matkou detí, ktoré navštevujú Katolícku spojenú školu v Nemšovej. Syn materskú školu, dcérka prípravný ročník základnej školy. Slovo ,,matka" na začiatku vety nejakého príspevku zväčša evokuje, že ide o príspevok /článok, príhovor/, ktorý v sebe nesie závan citového zaangažovania sa, s dôrazom na emóciu. Čo si budeme nahovárať. Také už raz matky sú. A v dnešnej chaotickej dobe sú takými i rodičia všeobecne. Spomínam si na svoje detstvo, kedy som cestou zo škôlky a školy chodila ruka v ruke s kamarátkou, cestou sme popreskakovali niekoľko mlák a po príchode domov sme odhodili tašky a v spoločnosti ďalších detí sme robili všetko to, čo deti robiť zvyknú. Bez rúšok, bez dezinfekčných prípravkov vo vreckách, bez obáv z toho, že ochorieme, bez strachu ...
Keď som sa stala matkou, verila som, že v tomto smere čaká podobné detstvo aj moje deti. Opak sa stal pravdou. Koronavírus prišiel do životov každého z nás ako nepozvaný hosť, ktorý si bez otázok berie všetko, po čom zatúži. A žiaľ to, po čom túži, je zároveň to najcennejšie čo máme - naše zdravie, naše životy. Rúška na tvári, ktoré zakryli náš úsmev, sa stali dennodennou súčasťou našich životov. Avšak naše tváre neboli tým jediným čo zakryli. Aspoň ja to tak vnímam. Bojím sa, hoci dúfam, že sa mýlim...že zakryli aj dobro a súcit v nás. Keď v marci 2020 vypukla pandémia, mohli sme čítať články a príspevky s podtónom ako nás jej príchod zmenil, ako sme odrazu prehodili rebríček našich hodnôt, ako hlboko sme si začali vážiť dotyky a objatia, ako sme častejšie hovorili: ,,ľúbim ťa, chýbaš mi, nechcem ťa stratiť...". Čo to bolo, čo sme vtedy cítili, keď sme bez váhania klopali na dvere našim starým susedom, aby sme obetovali svoje pohodlie a pomohli im s nákupom, len aby sme v miestnom rozhlase nepočuli po smútočnej skladbe ich meno? Čo to bolo, čo sme cítili, čo nás napĺňalo súcitom a ľudskosťou? Čo to bolo? Nebo nad nami, ktoré bolo dovtedy plné lietadiel zrazu zostalo tiché, bez tých vzdušných čiar, ktoré kreslili každý deň nový obraz a dávali nám najavo, že svet žije a pláva svojim prúdom. Všetko utíchlo.
A ako čas plynul a svet sa ponáral do čoraz väčšieho zmätku, akosi sme sa spolu s ním menili aj my. Už sme neboli tak chápaví, ako predtým. Omrzeli nás opatrenia, začali sme nadávať na všetko od politiky, politikov, až po svet všeobecne. Hrdinom našich dní sme už netlieskali, ale namiesto toho sme začali húževnato volať do ambulancií, ako si dovoľujú nevziať nás v termíne na vyšetrenie a "výhovorka" typu: lebo covid, nám už nestačila. S pribúdajúcimi konšpiráciami a hoaxami, ktoré nás desili tým, ako malé nevinné deti zomierajú v dôsledku nosenia rúšok na uliciach a na školách, ktoré nám hovorili ako nás chcú vlády zotročiť...ako je koronavírus vlastne len nepríjemnou odnožou chrípky a podobne, sme akýmsi nedopatrením prestali byť ľuďmi, ktorí stoja jeden pri druhom v ťažkých časoch a namiesto toho sme sa stali večnými sťažovateľmi na všetko, čo nás obklopuje.
Po dlhom čase tvrdého lockdownu sa dnes naše deti mohli opäť vrátiť do materských a základných škôl. Podmienkou je negatívny covid test a rúška. Aj v triedach materskej školy, čo sme predtým nemali. A mňa veľmi zamrzelo, keď som namiesto vďaky smerom k učiteľom počula slová niektorých matiek a otcov, ktorí využili svoje právo ohradiť sa voči daným opatreniam: ,,Moje dieťa má byť celý deň v rúšku? Moje dieťa má celý deň takto trpieť? Moje dieťa...moje dieťa...moje dieťa. Nechcem, nedovolím, neželám si a vy pani učiteľka ste povinná...a tak ďalej." Tento príspevok síce píšem ako matka, ale v prvom rade ako ľudská bytosť, ktorej záleží tak na svojom živote a zdraví, ako aj na živote a zdraví mojich detí, mojich blízkych a ľudí v mojom okolí. Videla som, čo dokáže koronavírus. Vzal mi skvelú priateľku, ktorá mala 31 rokov a hoci mala rakovinu, mala skvelé prognózy lekárov v rámci svojej diagnózy. Až kým neprišiel covid. Videla som, čo dokáže a akú silu má, keď vzal z môjho života ľudí, ktorých mi osud poslal do cesty. Ľudí, ktorých už neuvidím. Videla som, aké rany zanechal na dušiach ľudí, ktorým zazvonil mobil z nemocnice, že ich matka, otec, švagor...podľahli jeho devastačným následkom. Iba Boh vie, ako milujem svoje deti a ako ma bolí, že nemôžu mať "normálne" detstvo, bez lockdownov, karantén, príkazov a nariadení. Bolí ma, že hoci sú prakticky ešte malí, musia byť svedkami toho, čo sa vonku deje. Strach, obavy, neistota, žiadne ihriská, kúpaliská, kiná, divadlá...žiadna zábava. Len múry bytov a domov a triedy v školách. Ich rutina.
A k tomu, akoby to nestačilo, musia aj to málo zábavy, čo im zostalo, prežiť pod rúškami. Ja to chápem. Chápem tú frustráciu, lebo ju sama cítim. Chápem ten hnev, lebo ho sama cítim. Chápem to. Ale chápem aj to, že len opatrenia nás môžu uchrániť od toho najhoršieho z toho najhoršieho, čo už prežívame. A nedokážem sa nečinne prizerať na to, ako si túto situáciu mnohí vyvršujú na tých, ktorým na našich deťoch záleží rovnako, ako na nich záleží nám- na učiteľoch. Učitelia (nielen) v našej materskej škole a základnej škole sa deň čo deň snažia o to, aby aj v týchto pohnutých časoch dali deťom potrebné vzdelanie a zručnosti, ktoré ich budú sprevádzať po zvyšok ich života. Ale učiteľ nie je superhrdina. Aj učiteľ je človekom, ktorý má svoje problémy, svoje trápenia, svoje ochorenia. Alebo si myslíme, že učiteľ nemá zdravotné alebo osobné problémy? Že učiteľ sa nebojí o svoju rodinu a o to ako ju zabezpečí? Že on sa nebojí o svoje zamestnanie a istoty? Táto situácia pre nich nie je ľahká, no napriek tomu, čo vo svojich rodinách a osobnom živote prežívajú, ich každé ráno vidíme pred triedou, ako s úsmevom vítajú naše deti a hoci sa tak možno vo vnútri necítia, tvária sa, že sú šťastní a spokojní. A my, namiesto toho, aby sme im poďakovali za to, akú obetu prinášajú, za to, ako zvládajú túto ťažkú situáciu.....my im "napľujeme" do tváre a otočíme voči nim všetku našu frustráciu a hnev zo vzniknutej situácie. Situácie, za ktorú oni nemôžu! Učitelia našich detí si koronavírus neželali. Neprosili oň. Nechceli sa zamknúť pod rúška. Rovnako, ako nič z toho nechcel nikto z nás. Ale to, čo momentálne obklopuje naše životy je silnejšie ako to, po čom túžime a čo by sme chceli. Ide o zdravie. Ide o životy.
Sme na jednej lodi. Nech to znie hoci aj ako klišé, je to pravda. Všetci sme teraz na jednej lodi. A sú len dve možnosti, ako toto more pandémie, strachu, obáv, neistoty a chaosu...preplávame. Buď budeme jeden druhého hádzať cez palubu a vzájomne sa obviňovať za každú búrku, ktorá nás po ceste postretne, alebo sa kormidla chytíme spolu a preplávame cez neho bok po boku. S úctou, s odvahou a ľudskosťou. A hoci možno, keď priplávame do cieľa, kde nebude tohto chaosu, ktorý nás teraz obklopuje, vyjdeme na breh doráňaní a s jazvami, vyjdeme naň spolu. A len na tom záleží. Zostať človekom, ktorý nepustí ruku toho, kto stojí vedľa neho a nesie rovnaké jazvy ako on sám.
S úctou,
matka a žena, ktorá sa skláňa pred odvahou našich učiteľov,
Helena Hudáčeková